fitness girl getting ready for run


Narodila som sa do rodiny, ktorá pohybom žila – turistika, beh, lyžovanie, to boli obľúbené športové aktivity mojich rodičov a mňa do nich od útleho detstva zahŕňali tiež. Lenže. Keď vašou predstavou perfektného dňa je daždivý deň, počas ktorého ležíte v posteli a čítate jednu knihu za druhou, neoceníte športového ducha svojich rodičov, ktorí sa, samozrejme, ako správni športovci nevzdali snahy urobiť zo mňa športovkyňu.

Z nespočetných túr vo Vysokých Tatrách mi utkveli v pamäti hlavne výstup na Popradské pleso letnou cestou (plnou kameňov a strmého stúpania), výšľap na Brnačalku, príšerný zostup zo Sklanatého plesa a výstup na Kriváň v jedenástich rokoch. V „nížine“ som tiež nebola ušetrená. V desiatich rokoch ma naši vyňali z postupne z literárneho, prírodovedeckého a výtvarného krúžku a keď som chcela nastúpiť do hudobky a hrať na husle ako moja kamarátka Monika, urobili kompromis a nechali ma chodiť do tanečného krúžku. Bohužiaľ, som obdarená hudobným hluchom a rytmus chytám ako slepý brankár loptu. A tak ma naši zapísali do oddielu bežeckého lyžovania. Po dvoch rokoch trápenia sa mi podarilo prehovoriť rodičov, a dovolili mi zmeniť jedno trápenie za druhé – volejbal. Skvelá voľba pre samotárske, dengľavé dieťa so silnými dioptriami s absolútne nesúťaživým duchom budeš.

Stále som mala pocit, že naši majú pocit, že nešportujem dosť. Najmä cez prázdniny, keď tréningy neboli, ale aj cez víkendy mi pribudli aj hodiny aerobiku s mamou, ktorá aj s kamarátkami cvičili v dva krát do týždňa v miestnej telocvični. A keďže sme bývali pod lesom, tak aj beh lesom bol na pravidelnom poriadku. (Les = kopce. Strmé.) Dnes sa tomu tuším hovorí Boot Camp.

V trinástich rokoch sa mi podarilo volejbal vymeniť za ľahkú atletiku. Pestrosť tréningov a rôznych disciplín mi vyhovovala, ale to už prišiel ôsmy ročník základnej školy, príprava na prijímačky na strednú školu a moje problémy s matematikou boli väčšie ako cieľ vychovať zo mňa športovkyňu. Všetko dobre dopadlo – pokorila som matematiku (neprepadla som) a vyvliekla som sa zo športovania.

Na niekoľko najbližších rokov bol mojim jediným pohybom tanec keď koncerty striedali diskotéky a keďže som si finančne vyskakovať veľmi nemohla, aj stravu som mala pomerne racionálnu, najmä týždeň pred výplatou sk.wikipedia.org. Takže udržať si figúru nebol vôbec problém. Podobným štýlom som žila aj v Anglicku, kde som sa okrem iného dostala pracovať aj do reštaurácie a môj (tiež športovo založený) šéf jedného dňa prehlásil: „Tvoj problém nie je, že nevieš variť. Ty variť vieš. Ale máš patologický odpor k pohybu, a preto ti všetko trvá.“

Aby som to vysvetlila. V kuchyni bol čas na jeden úkon cca 1 – 3 minúty. Občas to znamenalo také menšie naklonovanie ako v Matrixe, keď človek jednou rukou kladie do trúby rybu pod gril, zatiaľčo diagonálne naprieč kuchyňou vyberá zemiaky z fritézy. Osem hodín každý večer. Štyri až päť dopoludnia, keď sa (som) robila príprava – varili sa (som) kilá zemiakov a miešali sa (som) litre omáčky. Nosili sa (som) kilá múky a litre mlieka. Krájali sa (som) kilá cibule. Pripravovali sa (som) stovky palaciniek. V živote som nemala tak vyšportovanú postavu a takú kondičku ako počas toho pol roka, keď som pracovala v kuchyni a dlho potom.

Nasledujúce roky som cvičila niekoľko mesiacov v roku denne, potom nasledovali mesiace bez športu, záležalo od toho, koľko som mala času popri práci, cestovaní a iných životných radostiach. Zlom nastal v roku 2011 keď som sa hýbať prestala úplne. Ako som pribrala 15 kíl za menej ako 12 mesiacov a čo sa dialo ďalej si však povieme nabudúce. Tak sa nezabudnite prihlásiť na odber noviniek!

Rate this post